| FRANCÚZSKO 2004 |
|---|
Dnešné ráno sa veľmi nápadne podobalo na to ráno, keď sme po noci na pláži nedočkavo čakali kým nám otvoria obchod. Lebeho vyhrážky že nebude navigovať, kým bude hladný padli na úrodnú pôdu, a tak sme to pri prvom Carrefoure (niekde pri Montpellieri) zapichli. Ešte pred nákupom sme však nepohrdli toaletami na vykonanie rannej hygieny. Síce na nás náhodní návštevníci WC pozerali akoby sme boli z inej planéty, ale ten pocit po vyčistení zubov stál zato.
Marseille
Slnko rýchlo stúpalo na
horizont a nám bolo jasné, že príjemným dňom je koniec. Nastala doba horúca.
Po niekoľkých fatamorgánach sa okolo 14. hodiny objavili skutočné obrysy
Majovho vysnívaného Marseille. Nad mestom sa podobne ako v Avignone týči
katedrála so zlatou sochou na veži - cieľ bol teda jasný. Napriek
predsavzatiam, že si uľahčíme robotu a odparkujeme auto čo najbližšie k
centru, otázky typu "čo ak ďalšie voľné miesto nenájdeme? to sa
budeme vracať?", nás opäť presvedčili nechať to v prvej podzemnej garáži,
ktorá bola po ceste. Nie práve najčistejšími ulicami sme sa prekľučkovali
k prístavu, odtiaľ už len do kopca, okolo "Palais de Justice", až
na samotný "La colline de la Garde" (vrch na
ktorom stojí katedrála Notre Dame de la Garde). Ako vždy, tak aj pri
tomto menšom výstupe (154 výškových metrov) sme dospeli k názoru, že fľaša
čistej vody by v tomto teple mohla byť celkom osviežujúca. Dokonca by sa
dalo povedať, že mi v tom momente bolo celé Marseille ukradnuté a jediná
vec, po ktorej som túžil, bol dúšok vody. Vykúpenie prišlo tam kde sa to
dalo najviac čakať - v kostole, resp. 
v kostolnom WC :-) Niekomu stačila voda
a niekto neodolal pokušeniu orosenej plechovky koly z miestneho automatu (však
Lebe :-)). Čo sa týka samotnej katedrály, je to pekná stavba. Motali sme sa
okolo nej pomerne dlho a neverím že existuje uhol pohľadu, z ktorého by sme
ju necvakli. Čo však môže zaujať ľudí na tomto mieste viac je určite výhľad
na mesto. Je doslova ako na dlani, a to na všetky strany. Očami som prechádzal
od ďalekého horizontu stále bližšie, spoznával som miesta okolo ktorých
sme prechádzali, až môj zrak spočinul na úplne nečakanom objekte - poloprázdnom
parkovisku priamo pod katedrálou. Vedieť to pri vstupe do mesta, neváham ani
sekundu a idem s autom až do "obývačky". Čo už, takto mal
Lebe cestou späť aspoň možnosť zameniť si cestovné šeky za eurá.
S odstupom času musím ale skonštatovať, že z Marseille mi najviac utkvela v pamäti iná vec. Jeden veľký dvojprúdový kruhový objazd skombinovaný so semaformi, v ktorom sa stretávalo asi 6 ciest. Človek by povedal, že keď zastane na červenú, tak je to v súlade s dopravnými predpismi. Avšak frantíci dali ihneď najavo svoju nevôľu trúbením a následným obchádzaním nás zo všetkých strán. Posmelený, porušil som predpisy, ktoré sú u nás na vodičák a vydal sa do križovatky. Samozrejme to nemohlo dopadnúť inak ako zablokovaním áut prichádzajúcich zľava, čím sme si vyslúžili ešte väčšiu vlnu kritiky. Tých pár desiatok sekúnd sa zdalo byť nekonečných. Našťastie všetko sa zaobišlo bez kolízie a cesta ďalej na juh bola voľná.
Keďže predchádzajúci večer nevyšiel podľa našich predstáv, rozhodli sme sa nič neponechať náhode a ubytovať sa v jednom z kempov v okolí Toulonu. Hneď ten prvý, ktorí sme navštívili (v Le Pradet) vyzeral slušne, cena prijateľná a k moru to nebolo ďaleko. Nebolo nad čím váhať. Ani sme sa nevybalili, len nahodili plavky a šli k moru. Konečne sa nám tu naskytla možnosť pofotiť pár zapadákoviek a vykúpať sa aj keď teplota vody stále nebola podľa mojich predstáv. No a večer už tradičný. Lebe sa snaží prekričať cikády a frantíci sa vyhrážajú vyhostením z kempu. Začínam z nich mať pocit, že nie sú až takí pohoďáci....aspoň nie kemperi.