| FRANCÚZSKO 2004 |
|---|
presun do Andorry
Nočné vyčíňanie niekoľkých podnapitých frantíkov netrvalo dlho. Ranou
štvrtého delobuchu pretiekol pohár trpezlivosti majiteľke jedného z plážových
domov a spravila s nimi krátky proces. Trochu som sa aj obával o auto keďže
nebolo v mojom zornom poli, ale ukľudňovala ma myšlienka, že medzi frantíkmi
a autom by mal byť ešte Lebe..:-)
Nasledujúce ráno bolo z celej dovolenky to najvčasnejšie. Kvôli fotografovaniu vychádzajúceho slnka sme sa prinútili vstať ešte pre šiestou hodinou. To najťažšie bolo za nami, teraz to chcelo už len zaujať vhodnú pozíciu, rozložiť statívy a čakať. Slnko podľa predpokladov naozaj vyšlo, avšak podľa časových predpokladov malo 20 minútové meškanie (06:25). O pol hodinu neskôr, nabažení gýčovými zábermi, začali sme sa pomaly baliť. Jediná chybička na dnešnom ráne bola absencia raňajok (ak nepočítam roztopené a znovu stuhnuté tyčinky Kitkat). Nebolo ich totiž z čoho spraviť, všetko však mal istiť Carrefoure v neďalekom Perpignane. Ten istý úsek ako včera sme spravili v polovičnom čase, no nič to nebolo platné. Pred obchodom na nás zívalo prázdne parkovisko - otvárajú až 8:30 (t.j. za hodinu). Neostávalo nič iné, len čakať. Presne o pol deviatej sa vchod začal pomaly otvárať. Mreža ešte nebola vysunutá ani na úrovni hláv a už sa do obchodu vrútila masa ľudí. O niekoľko mesiacov neskôr sa mi táto istá scéna pripomenula pri záberoch z bratislavského Polusu, keď Carrefoure robil výpredaj. Už tradične sme nakúpili osvedčené produkty, ako bagety, maslo, syr, rajčiny, nejakú šunku a samozrejme víno. Priamo na parkovisku potom padla za obeť hladu veľká časť práve nakúpených zásob.
Prvú zastávku sme si spravili 35 km za Perpignanom. Bolo to na jednom
odstavnom parkovisku neďaleko dediny Vinca. Zastávka nebola plánovaná, len
ma upútal jeden kostolík (názov si už nepamätám) týčiaci sa nad cestou. 
Nedá sa povedať, že by všetci mali náladu kopec si vyjsť, ale po doplnení
energie druhou časťou raňajok, nik neprotestoval. Veď nakoniec 15 minút
telocviku nie je na škodu. Z kopca sa nám prvý krát naskytol výhľad na
Pyrenejské zasnežené vrcholy, a tiež na okolité vinice a vodnú priehradu
priamo pod nami. Dosť ma prekvapilo koľko nečistôt je po jej brehoch. Po pár
výcvakoch sme zbehli dolu k autu a pokračovali v ceste. Až po Andorru sa v
mojej hlave zrodilo ešte niekoľko podobných nápadov prameniacich z hnedých
tabulí označujúcich turistickú atrakciu (resp. nejakú kultúrnu pamiatku),
ale ďalší úspech mi už nebol súdený..:-) S pribúdajúcimi kilometrami
sme prenikali hlbšie do hôr a tomu zodpovedal aj typ cesty. Zo 4-prúdovky
bola zrazu 2-prúdovka, a z pomerne rovnej cesty sa stali serpentíny. Tie by mi
vôbec nevadili, nebyť jedného malého háčiku - kamiónov. Ísť desiatky
minút za kamiónom neprajem veru nikomu. Jediná výhoda spočíva v tom, že
pri takej pomalej jazde si môže okolité výhľady vychutnať aj šofér.
Andorra
Hranice medzi Andorrou a Francúzskom, ktoré sa nachádzajú v horskom mestečku
Pas de la Casa sme prekročili v čase 13:30. Kúsok vyššie nad mestom sme
odstavili na parkovisku auto a spravili niekoľko dokumentačných záberov. Škoda
len toho počasia. Hneď pri vstupe do Pyrenejí hory zahalila hmla a z času na
čas spŕchlo. A keďže teplota s každým metrom nadmorskej výšky klesala,
prvý krát od Álp nikomu nechýbala klíma. Najnižšia teplota (niečo po 10°C)
bola celkom logicky na najvyššom bode cesty do hlavného mesta - Port
d'Envalira (2407 m.n.m.). Odtiaľ sa už len klesá. A že je to klesanie naozaj
prudké, o tom svedčia všade prítomné tabule s odporúčaním šetriť
brzdy. Hlavné mesto Andorra la Vella bolo úplne tým najvzdialenejším
miestom našej dovolenky. Tento krát nás nezaujímala architektúra ani história,
ale niečo prízemnejšie - nakupovanie. Ceny sú tu 
priaznivé
(veď Andorra je bezcolné pásmo) a bolo by škoda nevyužiť to. Väčšina úvah
o kúpe však skončila asi takto: "Na tvojom mieste by som si tie tenisky
nekupoval. Kolega také má a po týždni sa mu roztrhali. Potom to už nemáš
ako reklamovať" (Majo). Po hodinovom obliehaní obchodov tak jedinou
kúpenou vecou bola Lebeho fľaša Napoleona. Paradoxom je, že cena sa príliš
od tej slovenskej nelíšila. Pred odchodom sme sa už druhý deň po sebe išli
najesť do Mc Donalda. Majo s Lebem dali big Bigmac menu, ja len Bigmac menu.
Neviem či boli takí hladní, ale skôr som mal pocit, že išlo o
nedorozumenie. Na Lebeho žiadosť "one Bigmac menu, please",
kontroval predavač otázkou "big?". Lebe odpovedal "yes".
Netušil, že tu robia aj big Bigmacy. Každopádne ako bonus dostali obaja šlapky.
Okolo 17:10 sme definitívne opustili La Vellu a vydali sa na cestu späť, nájsť
Plateau de Beille.
Na hraniciach za Pas de la Casa, na rozdiel od opačného smeru kde nebolo po
colníkoch ani stopy, bola situácia z pochopiteľných príčin iná. Námatkové
kontroly spomalili dopravu na hraničnom priechode, ale zdržanie nebolo veľké.
Hneď za hranicami sme sa vydali na Foix. Niekde tým smerom by sa mal nachádzať
Plateau de Beille, avšak na našej mape o ňom nebolo zmienky. 47 km od hraníc,
v dedine Les Cabannes sa konečne objavila informačná tabuľa s našim cieľom.
Pôvodný plán, nájsť vrch, vyspať sa dole v kempe a na druhý deň si ísť
pozrieť etapu TDF, dostal onedlho vážnu trhlinu. Času do zotmenia ostávalo
dosť a preto sme sa rozhodli obzrieť si to tam už teraz. 16-kilometrová
trasa do kopca s priemerným stúpaním 7,8% bola viacmenej jednosmerná. Už od
začiatku stúpania bola cesta lemovaná karavanmi a stanmi. Čím ďalej, tým
väčšie obavy o voľný flek, sa v nás usádzali. Keby mal rozhodovať Lebe,
tak rozkladáme stan na prvom voľnom mieste, niekde v strede kopca..:-) Takto
sme to dotiahli až necelé 2 km do cieľa. Na lúke, ktorá už predsa musela
byť posledným "voľným" priestranstvom pred cieľom, na nás čakalo
akurát jedno miesto, bohužiaľ len pre auto. 
Vlastne zopár prázdnych plôch
na stan sa ešte dalo nájsť, ale po bližšom preskúmaní vysvitlo prečo ich
nik neobsadil - kravince - a veľa. Treba povedať, že to v tomto "kempe" to naozaj žilo. Z ľudí bolo doslova cítiť ako sa tešia
na zajtrajšiu etapu....teda okrem alkoholu. Medzitým, sa po ceste neustále
tiahla kolóna smerom do cieľa a mňa zaujímalo kam to tie všetky autá môžu
odparkovať. Zvedavosť, ako to vyzerá v cieľovej rovinke spolu s potrebou nájsť
WC (v našom kempe to bol veľký problém) nás napokon prinútili vyšliapať
si záverečné 2 km. Našťastie toalety, aj keď v dezolátnom stave (takmer
ako na blatovej Pohode) boli k dispozícii. Späť k autu sme sa vrátili už za
tmy. Následne sa otvorila fľaša vína, rozbalil sa roztavený Roquefort, ale
okrem Maja, nikomu moc nechutilo. Takže kým v niektorých stanoch si ľudia
robili ešte diskotéky, my sme sadli do auta a šli spať.