New Page 4

< previous	SRÍ LANKA 2004	next >

Ráno na nás pred hotelom čakal sprievodca Benedic spolu so šoférom osvedčenej Toyoty. Interiér auta vyzeral skôr ako interiér nejakého chrámu, samé ozdoby a sošky. Napriek tomu neviem, či majiteľ auta bol budhista alebo kresťan. Na cestu sme vyrazili okolo 8:00 a do Nuwary to trvalo zhruba 7 hodin aj s prestávkami. Mestečko sa nachádza hlboko vo vnútrozemí a je známe vďaka budovám postavených za éry anglického kolonializmu. Prístup sem je síce nepohodlný kvôli niekoľkohodinovej ceste po serpentínach, ale scenérie čajových plantáží a okolitých hôr to vynahradia. V aute sa každú chvíľu ozývalo "STOP", otvorili sa dvere a vybehli z neho traja "japonci" s kompaktami. To bolo mimochodom jediné slovo, ktorému náš "anglicky" (ne)hovoriaci sprievodca rozumel. A naopak, jediná veta ktorú vedel povedať a dávala zmysel, znela: You want it, you tell me". Avšak bola bezpredmetná, lebo žiadnej odpovedi na ňu nerozumel (alebo sa iba robil, že nerozumie). Keďže nás Benedic odmietol povoziť po okolitých vodopádoch (pre ich údajnú vzdialenosť), neostávalo nám nič iné iba porozhliadnuť sa po meste. Možno to bolo počasím (pod mrakom), možno tým, že sme boli niekde mimo centra, ale Nuwara Eliya ma veľmi nezaujala.

Pod tento legendárny vrch sme dorazili za tmy (cca 20:30). Výstup bol kvôli východu slnka naplánovaný na 2:00 ráno a bolo treba dovtedy nejako zabiť čas. Benedic nás zaviedol do možno najpozoruhodnejšej reštaurácie v akej som kedy bol. Okrem nás troch tam sedeli

ešte dve nemky. V celom podniku nikoho iného nebolo - ani obsluhy. Po hodine sedenia (nepreháňam) sa pri nás stavil čašník a spýtal sa či si niečo prajeme. Prebehlo ďalších 15 minút a doniesol aj menu. Lebe si objednal ryžu s kuraťom a "pot of coffey", ja toasty a "pot of tea" a Psey omeletu. Opäť nastala menšia časová prodleva a po nej to na nás vybalili. Obsluha postupne prinášala liter kávy (Lebe chytil záchvat smiechu), liter čaju, kura, cca 2 kg ryže, 10 toastov a omeletu. Tá štedrosť, lacnota a majiteľ, ktorý v domnení že hosťom nechutí zosmutnel (videl že sa nezjedlo všetko), na mňa vážne spravili dojem. Medzitým Psey riešil vnútornú dilemu či sa má zúčastniť výstupu napriek žalúdočným problémom. Potom už sme šli do auta trochu sa prespať.

O druhej v noci nás zobudil budík v podobe zo spania hovoriaceho (chyteného) Benedica a taktiež bzučiacich moskytov. Vytrepali sme sa z auta a spolu s Benedicom vyrazili. Pohľad na svetlá osvetľujúce schody a končiace niekde medzi hviezdami bol demotivačný, ale nádherný. Navyše som si spomenul na ešte viac deprimujúci cestopis jednej výpravy, ktorý som čítal pred dovolenkou (odporúčam prečítať!). Benedic nahodil hneď na úvod pokus o trhák, ale nedali sme sa vylákať a strojovým tempom ho za pár minút zlikvidovali. Po 45 minútach zmenil taktiku a zo slovami "we have enough time" sa nás snažil presvedčiť aby sme si predĺžili prestávku. Neuspel. Behom 5 minút bolo po vizuálnom kontakte. Zvýšené tempo malo za následok

zvýšenú frekvenciu prestávok. Na jednej z nich Psey trochu neférovo zhodil zo seba záťaž v podobe nestrávenej omelety, ale aj tak mu to veľmi nepomohlo. Po 2 hodinách a 45 minútach sme konečne spolu s tisíckami ďalších ľudí pokorili Adam's Peak. Neoficiálne odhady hovoria, že sa jedná o 4.000 - 8.000 schodov. Ostávalo už len odfotiť budhovu stopu a počkať na východ slnka. Bosí, ako je zvykom, sme si to namierili do kaplnky kde údajne mala byť. Pochopiteľne, že odfotiť ju bolo zakázané. Aby sa domáci poistili, prikryli ju ešte 20-timi kobercami nech ju pre istotu vôbec nie je vidno. Veď spochybniť tento mýtus by určite spravilo škrt cez rozpočet podnikavcom na celom kopci. Nájdenie vhodného miesta na fotografovanie východu slnka sa ukázalo byť tiež menším problémom, zvlášť keď chýbal kompas. A tak neostávalo nič iné, len zaujať miesto, kde sa hustota ľudí zdala byť najväčšia. S pribúdajúcim svetlom, prenikajúcim spoza hôr, bolo treba toto postavenie ešte skorigovať a potom už len čakať. Slnko vyšlo 5 minút po očakávanom Pseyho odchode do základného tábora. Stihol to na poslednú chvíľu. Podľa môjho názoru, sledovanie východu slnka spolu s nočným výstupom patria k najlepším zážitkom, ktoré sme tu zažili. Nabažení nacvakaných záberov sme s Lebem prešmejdili okolie kaplnky, urobili fotky okolitej krajiny z každej strany a vydali sa k autu. Behom to vyšlo na takých 75 minút. Zvyšok dňa sa už len regenerovalo.

"Tri razy navštívil Budha ostrov Srí Lanku a na každom mieste, kde sa zastavil, postavili neskôr chrámy. Keď tretí raz opúšťal ostrov, dotkol sa nohou temena hory Srí Pada a zanechal na ňom svoju stopu. Od tých čias chodievajú na toto miesto pútnici, ktorí chcú uzrieť svitanie zo svätej hory a pozrieť sa, ako sa v prvých lúčoch slnka rodí tieň štítu." - 7 a 37 divov sveta