-mapa cesty-

     Podobne ako sa predchádzajúci deň skončil, začal aj ten ďalší. Po takmer dvoch týždňoch sme mali česť zoznámiť sa s ponorkovou chorobou, čo vyvrcholilo Lebeho abdikáciou na funkciu navigátora. Tejto zodpovednej avšak nevďačnej úlohy sa pre dnešný deň ujal jediný možný kandidát - Majo. A treba povedať, že nástup do funkcie sa mu podaril na výbornú. Ťažko posúdiť či nás k dnešnému prvému cieľu priviedla jeho schopnosť čítať mapy alebo skôr inštinkt, ale nato sa už história pýtať nebude. Po niekoľkých namáhavých dňoch presunu sme sa konečne mohli vyvaliť na pláži a polohovať. Jediné čo chýbalo ku šťastiu bol nejaký ten letný drink. Avšak ako to už býva, netreba dávať na prvý dojem. Prvých desať minút a prvé kúpanie sa v mori nemali chybu, potom už nasledovali len nuda a neskutočné teplo. Pláž vo Villeneuve Loubet bola pre mňa sklamaním. Nehľadiac nato, že bola kamienková (čo ja nemusím) mal som pocit, že sa tam okrem opaľovania nedá nič robiť. Čo by som dal zá kúsok palmového tieňa zo Srí Lanky...alebo borovicového z Chorvátska. Po dvoch hodinách mučenia, skôr unavení ako oddýchnutí, balíme karimatky, krémy, foťáky a naberáme smer Verdon.

cesta do Verdonu

     Netrvalo dlho, snáď po najbližšie mestečko a Majo svoju ľahko nadobudnutú reputáciu pomaly začal strácať..:-) Na jeho obranu však treba povedať, že zorientovať sa v mape, ktorej mierka je taká veľká, že cieľ cesty je až o 4 strany ďalej, navyše pri prvom pozretí, skutočne nie je jednoduché. Nakoniec to už nevydržal ani Lebe a začal spolupracovať. Cesta viedla hornatou krajinou, takže o kolóny nebola núdza. Asi po troch hodinách sme dorazili do mesta Castellane. Jediný dôvod prečo sme tu zastavovali bol ten, že opäť bolo treba napáliť fotky a Castellane vyzeralo byť poslednou možnosťou. Našťastie vo fotolabe mali ešte otvorené a dokonca boli schopní napáliť fotky do jednej hodiny (dnes už to znie skoro ako žart, ale vtedy napaľovanie fotiek vonkoncom nebolo samozrejmosťou).

     Bolo pol siedmej a k Verdonskému jazeru chýbalo ešte asi 50 km. Spočiatku sme aj trochu ľutovali premrhaného času na pláži, ale nakoniec sa ukázalo, že všetko zlé je na niečo dobré. Pomaly sme ukrajovali kilometre nekonečných serpentín a útesov, avšak tie nás odmeňovali krásnymi scenériami hôr osvetlených poslednými lúčmi slnka. Všetci traja sme nahodili pohotovostný režim a pri každej zákrute, ktorá odhalila zapadajúce slnko vybehli von z auta a fotili ako o život. Čo na tom, že sú skoro všetky fotky rovnaké..:-) Už za tmy sme sa ubytovali v kempe pri Aiguines (14,6 EUR).

 Verdon, Rousillon, cesta späť >