GESCHICHTEN AUS MEINEN LEBEN

...Prechádzam slabo osvetlenou chodbou. Spomienky na seba nedajú dlho čakať. Pamätám si každý moment, každý okamžik a všetky operačné príkazy. Po ľavej strane sú radiátory z liatiny, jeden sa medzi nimi vyníma. Ozdobné prvky prezrádzajú, že je pekne starý. Horšíe je, že sa tam vôbec nehodí. Konečne prvé dvere. Neisto hláskujem FRÉZAREŇ. Po chvíľke sa odvažujem aj otvoriť dvere. Na strojoch je prach a pavučiny. V hlave mi hučí: „Ber iba 2 desatiny, lebo sa ti to vyrve a dá ti to jednu po papuly“

Začínam viesť rozhovor sám so sebou. Ktovie či tu ešte ako za mojich čias funguje špeciálna výroba. Pripravovali sme sa na tú vojnu. Robili sme súčiastky na všetko od samopalu až po tank. Pravidelne sme preberali na vrátnici odliatky z kvalitnej ocele. Privážali ich kamióny z celej vlasti. Často krát sa nedalo na dvore ani pohnúť. Stáli všade. Možno preto dostal hlavný brúsič do tváre oceľovou tyčou slúžiacou na oporu rastu paradajky.

Dielne boli prepojené a polovýrobky sa prevážali na paletách od stroja k stroju. To boli iné časy. Skľučovadlo sústruhu hádzalo 2 mm, no ja som na ňom sústružil v IT5 a presnejšie. Darmo. Manuálna zručnosť bola žiadaná. Nejde predsa o to, namiesto odstupňovaní narobiť na výrobku samé zápichy a potom ho pompézne nazvať zmätok.

Náhle sa vraciam do reality. Predo mnou sa vynárajú ďalšie dvere. Tyčovina pred nimi prezrádza, že je to sústružňa. O pár sekúnd už stojím priamo v strede miestnosti. Idú na mňa mrákoty. Tep mám aspoň 120, po ľavéj bagandži mi steká adrenalín. O ostatných sekréciach ani nehovorím. Halucinácie sa stupňujú až k absolútnemu vrcholu. Zdá sa mi, že sa držím so strojmi za ruky /páky/ a tancujem s nimi akýsi „rituálny tanec“. Poznám každý jeden z nich, no oči mám len pre radiálnu vŕtačku. Už si s ňou nedokazujeme vzájomnú lásku každý deň až do vzájomného vyčerpania ako kedysi. Vstávať ráno vyčerpanejší než som si ľahol, nebolo najpríjemnejšie. S údivom konštatujem, že do takéhoto stavu by ma nedostali ani látky syntetického pôvodu.

Po krásnych pocitoch som opäť schopný vnímať. Uvedomujem si, že za malým sústruhom už nestojí on. Žiadne pedály ani barany. Už nemá kto po mne vyhukovat intenzitou 180 db nedôstojné slová. Dokonca aj vyvalené vreteno z ložísk dali preč. Nepočuť kľúčové slová ako: „nabúraný robot“, „ujčok, dva nejaké té superfinišováky prosím“, „neser sa a upni to“.

Veru. Už nie som tým čo som býval. Čaká ma zima života. Ale ešte naposledy sa prejdem rúžovou záhradou. Na programe je výdajňa náradia, kôlňa, laboratórium elektrotechniky a všetko ostatné.

Chlapec trasie wattmetrom, silná trojka odpálila kondenzátor v RLC, pedikúra /manikúra/ postupovým strihacím nástrojom na plech v deň praktických maturít, záchrana obvodu pohotovým stlačením tlačidla „CENTRAL STOP“, zlomený nožík z rýchloreznej oceľe, ako sa stať Dzurilov kamoš, rozladený ZEISS je v zlej nálade-nepohode...

/vortsätzung demnähst/